Vo štvrtok nás opustil významný človek, ktorý celý život bojoval za spravodlivé veci, Anton Tomík (1932 – 2020). V 50. rokoch bol väznený v – jeho slovami – koncentráku, jáchymovskom tábore Nikolaj. „Však toto boli koncentráky, fašisti by sa ešte mali od nich čo učiť.“ Pri pokuse o útek vykopali so spoluväzňami tunel dlhý 17 metrov. Na druhý deň na nich nasadili takmer tisíc ozbrojencov. Pán Tomík bol postrelený do panvy a prebral sa na to, že ho oblizuje policajný pes. Skončil v Ilave, kde už „aspoň nebol urán“. Prepustili ho v roku 1960. Ďalších pätnásť rokov nemal ani občiansky preukaz. V období normalizácie vybudoval so svojou rodinou šesť studničiek v Malých Karpatoch. Je ťažké predstaviť si, o aké kvantum práce ide: vykopali ručne krompáčom pramene v skale, vybetónovali zberné vane, ktoré prikryli betónovými platňami, pod zemou odviedli vodu aj desaťmetrovými trúbkami na miesto, odkiaľ vyteká, kde kompletne vybudovali oporné múry z kameňov a cementu a neraz aj schodiská, zábradlia, stolíky a lavičky. „Odmalička som bol otcom vychovávaný, že studnička v poli je základ života.“ V 90. rokoch mu Mestské lesy Bratislava nedovolili ďalej sa starať o studničky, pretože mu zakázali vstup autom. Anton Tomík bol menej známy hrdina, neobyčajne húževnatý, odvážny, spravodlivý, tvrdo pracujúci človek. Prekážalo mu už pomyslenie, že by sa na zvrhlosti komunistického režimu mohlo zabudnúť. Autori videa: Vlado Holina, Nataša Holinová